Význam pomenovania Stará zvonica nadväzuje na zvonicu, ktorá bola postavená v Nižnej Boci a rovnako ako tá stará, aj my by sme boli radi keby sa stala dôležitou súčasťou života domáceho obyvateľstva Bockej doliny aj jej návštevníkov.
V dvoch častiach našej reštaurácie nájdete tradičnú bockú kachľovku a bocký šparhet. Aj ich históriu by sme Vám radi priblížili na základe informácií od pani Martiny Mäsiarovej z Nižnej Boce.
Zvonice sa začali stavať na popud cisárovnej Márie Terézie, ktorá roku 1751 vydala takzvaný Ohňový patent. Podľa neho všetky domy museli mať komín a vo všetkých dedinách, kde nemajú kostol s vežou a zvonmi, museli postaviť samostatné zvonice. Mali slúžiť na upozornenie obyvateľstva pred živelnými pohromami, povodňami, požiarmi a podobne.
Na základe historických dokumentov a kolektívnej pamäte si dolnobocania pri starom cintoríne Pod oraliskami začiatkom 18. storočia postavili modlitebňu, pri ktorej stála drevená zvonica. V starej drevenej zvonici bol len jeden malý zvon z roku 1716 s nápisom VOX MEA, VOX VITAE, VOCO VOS AT SACRA VENITE (Hlas môj, hlas života, volá vás na posvätné miesto).
V roku 1887 bola postavená nová drevená zvonica. Starší obyvatelia Nižnej Boce si túto zvonicu ešte pamätajú, my mladší už len z fotografií. Stála na mieste hornej autobusovej zastávky, kde je dnes postavený transformátor. Až do 1. svetovej vojny boli vo zvonici umiestnené štyri zvony. Jeden z roku 1716 a tri nové (malý, stredný a veľký), zakúpené a vysvätené v roku 1887. Bohužiaľ vo vojne zrekvirovali tri zvony a to zvon z roku 1716, veľký zvon z roku 1887 a stredný zvon z roku 1887.
Po 1. svetovej vojne si bocania v roku 1923 zadovážili nový veľký a stredný zvon. Tieto zvony sú dnes umiestnené vo veži kostola. Pribudol k nim ešte malý zvonček tzv. Ochimstálček, pochádzajúci zo zvonice v osade Ochimstál (dnešná Stredná Boca), na ktorom nie je žiadny obraz ani text. Keďže starú drevenú zvonicu z dôvodu výstavby štátnej cesty v roku 1938 zbúrali, vzišla potreba dobudovania veže ku kostolu. Neorománsku vežu kostola postavila firma Václav Hollý a spol., ktorá stavala novú štátnu cestu cez obec, v roku 1939.
Na Bociach sa stretávame s viacerými lokálnymi zvláštnosťami, medzi ktoré môžeme určite zaradiť aj kupolovitú pec v izbe, postavenú z glazúrovaných miskovitých kachlíc, vykurovanú z pitvora.
Kvalita stavby pecí závisela od zručnosti kachliarov a murárov. V Hybiach nachádzame zručných remeselníkov obidvoch profesií. Po celom Slovensku boli známi ako šikovní stavitelia domov a pecí. Ukázali sa ako zruční remeselníci, ktorí vedeli tvorivo uplatňovať dostupné materiály s použitím jednoduchej techniky a rýchlo reagovali na požiadavky obyvateľov. Táto ich činnosť ďaleko presiahla miestny rámec. Jednotlivé typy ohrevných telies sa vyvíjali v súvislosťami so zmenami v stavbe domov. V dreveniciach sa stavali veľké kopulovité pece, v murovaných domoch šifonierky, pec z nevytáčaných kachieľ hranolovitého tvaru a bahríčky valcovitého tvaru.
Najstarší typ pece, ktorú v minulosti robili hybskí hrnčiari-kachliari, je kruhová kachľová pec kachľovka s kozubom, niekedy aj s pristavaným šporákom šparhétom. Slúžila na pečenie chleba pekárnica a na vykurovanie izby. Dlhé drevené kláty sa do nej vkladali z pitvora. Okolo príjemne vykúrenej pece stáli drevené lavice, na ktorých ženy počas dlhých zimných večerov sedeli a priadli, rozprávali tajuplné príbehy, ale aj klebetili. Izbu osvetľoval kozub vo výške pliec v ktorom si chlapi pripekali fajku. Tenké štiepky dreva, smolniaky, sa ukladali v kozube na železného koníka , aby bol väčší prístup vzduchu pre horenie. V priestore za kupolovitou časťou pece sa sušil odev a kapce. Takáto pec zaberala aj štvrtinu izby.
Mištičkové kachle sa vytáčali na hrnčiarskom kruhu do tvaru misky s malým dnom. Následne sa vtláčali do drevených foriem, aby sa vytvorili hrany a rohy. Veľkosť kachlíc závisela od výšky pece, najčastejšie to bolo jeden meter. Aby sa dosiahol kupolovitý tvar pece, forma na kachlicu bola v hornej časti zúžená. Hlinu na výrobu pece kachliari používali z miestnych zdrojov a primiešavali do nej jemný riečny kremičitý piesok. Glazúrovali ich na zeleno medenkou, alebo na tmavohnedo bruštínom a vypaľovali v hrnčiarskych peciach na červeno. Hybskí hrnčiari stavali takéto pece po celom Liptove. Na Bociach ich staval majster Ondrej Mrlian a Daniel Baláž.
